História

 História vzniku poštového holubárstva a niektoré staré 

Belgické kmene  poštových holubov

                        Praotcom všetkých domácich  holubov je holub skalný „ COLUMBIA  LIVIA „. Z tohto holuba vznikli všetky domáce plemená holubov. Skalné holuby sú modro šedé, žijú v pároch a hniezdia v skalných dutinách. Nájdeme ich vo všetkých skalnatých krajinách, ale ich pravlasťou je Ázia.. Od iných druhov sa líšia tým ,že milujú väčšiu spoločnosť. Preto žijú vo veľkých húfoch a nikdy nehniezdia v korunách stromov. S chovom holubov ako domácich zvierat sa stretávame už v  staroveku. Mnoho rokov pred naším letopočtom boli známe orientačné schopnosti niektorých plemien domácich holubov v severnej Afrike a východnej Ázii. O ich využívaní k prenosu správ sa dočítame dokonca už v Biblii. Dochované záznamy zo starovekého Egypta a Sýrie hovoria o schopnosti poľného holuba pravidelne sa vydávať za potravou na cesty vzdialené až 250 km a pritom sa vrátiť späť na domovský holubník. Týchto znalosti využívali moreplavci - staroveký Feničania a Egypťania. To ,že tieto národy používali holubov k doručovaniu správ, dokazuje nástenná maľba v chráme Medina Huba z doby Ramsesa III , 3000 rokov pred n.l. , ktorá znázorňuje korunováciu faraóna. Faraón stojí so žezlom a šípmi pred dvoma oltármi, na ktorých sú položené koruny horného a dolného Egypta. Spoza oltárov vzlietajú štyri holuby , aby oznámili do štyroch svetadielov korunováciu vládcu.

 Postupne začala selekcia (výber) jedincov s najrozvinutejšou orientačnou schopnosťou. Chov letovo zameraných holubov sa v stredovekých mestách rýchlo rozvinul. Z týchto chovov moreplavci vyberali najzdatnejšie jedince a tie potom brali na svoje plavby. Holuby vo väčšine prípadov našli cestu domov a doniesli tak v neuveriteľnom krátkom čase  správu od lodnej posádky. Následne využili umenie „ lodných „ holubov Arabi.  Z 12.storočia sa  dochovali správy o zriadení takzvanej holubej pošty. Jednotlivé holubníky boli od seba vzdialené  30 až 80 km a zaisťovali rýchle a najspoľahlivejšie spojenie medzi Egyptom a Bagdadom.

V čase neskorého stredoveku sa lodné holuby dostali aj do kontinentálnej Európy. Boli sem importované holuby krátkozobé ale aj s dlhšími zobákmi, vo veľa farebných odtieňoch . Najčastejšie bola zastúpená farba čierna , modrá , červená  a žltá. Podľa miesta kde sa holuby chovali dostávali aj svoje prvé pomenovania ako bagdety /Bagdad /, turecký holub, bejrútsky holub, lodný holub , orientálny holub.

Chov poštových holubov sa veľmi rozšíril v západných krajinách , vo Francúzku , v Nemecku a Anglicku. Najskôr však v Holandsku . Najväčšieho rozmachu dosiahol v Belgicku. Dnes známy poštový holub je výsledkom šľachtiteľskej práce belgických chovateľov. Cieľavedomou prácou chovateľov – krížením rôznych plemien, šľachtením a v neposlednej miere tiež dôslednou selekciou  bol v Belgicku v 19. storočí vyšľachtený poštový holub. Presné  záznamy a vierohodné doklady o vzniku poštového holuba sa nezachovali. Starí belgickí chovatelia, ako zdôrazňuje  vo svojom výklade o vzniku poštového holuba anglický chovateľ dr.Anderson, boli veľmi veľkými „tajnostkármi“ a neprezrádzali ani pôvod svojich poštových holubov, ani spôsob ako dosiahnuť úspech na pretekoch. Jednoducho neprezrádzali, nezverejňovali svoje znalosti a skúsenosti, všetko ako sa hovorí „ nosili v hlave“.

            Viac ako pred 180 rokmi sa zišlo vo Verviere (Belgicko ) niekoľko obchodníkov  v miestnom pohostinstve pričom živo debatovali o obchode, ktorý mal byť uzatvorený v Lutychu a o ktorom chceli , pre jeho dôležitosť, mať správu v čo najskoršom čase. Vzhľadom k vtedajším dopravným pomerom sa to stretlo s ťažkosťami a práve preto sa rozhodli , že pošlú poštového holuba. Niektorí obchodníci náhodou poštové holuby vlastnili a každý považoval tohto svojho za najrýchlejšieho Nemohli sa dohodnúť, kto má holuba na splnenie úlohy zapožičať a tak sa patrične pohádali. Nakoniec uzatvorili veľké stávky a rozhodlo sa , že holuba pošle každá zo zúčastnených strán. Správa o uzatvorení veľkých stávok sa rýchlo rozšírila po celom meste. Kto vyhral sa nevie , ale neskoršie sa preteky opakovali , a ku tipujúcim sa pripájalo stále viac a viac ľudí. Na víťazov boli vypísané výhry  a tak z tohto semienka vyrástlo obrovské športové hobby dnešných rozmerov.

            V roku 1825 bol v Lutychu založený prvý spolok chovateľov poštových holubov. Už o rok neskôr, v roku 1826 usporiadali v meste Gent prvé holubárske preteky  medzi mestami Paríž a Gent    (280 km ).  O niekoľko rokov neskôr usporiadali Belgičania pravidelné rýchlostné preteky medzi Kolínom nad Rýnom a Cáchami (cca 100 km   ).

            Vznik poštového holuba v 19.storočí popisujú skôr zahraniční  chovatelia, ako napr. Angličania , Francúzi a Nemci . História poštového holubárstva v Belgicku sa uchovávala iba ústnym podaním starých belgických chovateľov. Písomnosti nie sú takmer žiadne.

             Na vzniku antverpského poštového holuba sa pravdepodobne podieľali tri základné druhy holubov. Holub nazývaný CULBUTAN , ktorý sa vyznačoval perlovým sfarbením dúhovky oka. Ďalej bol použitý perzský poštový holub , a holub nazývaný SMITTER , ktorý bol veľmi otužilý a dobre sa rozmnožoval. Niekedy sa v literatúre ešte spomína  holub menom SMERLE , veľmi rýchly a vytrvalý, ktorý sa mal tiež použiť na vzniku  ANTVERPSKÉHO poštového holuba.  Zahraniční chovatelia vtedajšej doby  a tak isto belgickí chovatelia pripisovali najväčšie zásluhy o rozvoj poštového holubiarstva v Belgicku, vyhlásenému chovateľovi  a vlastne priekopníkovi poštového holubárstva p. ULENSOVI . Okrem Ulensa sa objavujú aj ďalší   antverpskí chovatelia , ako Bernaerts a Diener. Obidvaja menovaní chovatelia boli zástancami príbuzenskej plemenitby, lebo sa báli, aby prípadným použitím inej krvi neznehodnotili vlastnosti vtedajších, už dokonalých poštových holubov.

 Ulens mal s chovom poštových holubov veľké úspechy, hlavne na dlhých  tratiach  bol držiteľom niekoľkých popredných cien. V roku 1868 Ulens predáva väčšiu časť svojich holubov  chovateľovi WUYTSOVI. Sám si necháva  iba štyri kusy. WUYTS po získaní tohto  vzácneho kmeňa , neskoršie prenecháva časť svojich holubov chovateľom Pittevilovi a De Bruynovi. Títo chovatelia získali slávu a tiež veľa úspechov . S uvádzaným kmeňom holubov , držali prvenstvo  nielen vo svojej provincii, ale i ďaleko za hranicami. Po určitom čase predal De Bruyn svoje holuby chovateľovi Veremanovi, ktorý bol riaditeľom zoologickej záhrady v antverpách. V roku 1872 prenecháva Ulens svoje posledné štyri holuby slávnemu chovateľovi SALSMANOVI , ktorý  s odchovom po zakúpených holuboch dosahoval vynikajúcich výsledkov na všetkých tratiach. Chovateľ  Vereman v dôsledku finančných problémov  dal všetky svoje holuby do dražby. Kupujúcimi boli chovatelia Ch.WEGGE z Lier u Antverp a RUHL  z Verviers.

Popri vyššie uvádzaného kmeňa existovala ešte jedna „línia“ pochádzajúca z tej istej rodiny  ako ulensovo holuby  , boli to holuby Van Schinge. Tvrdilo sa, že v antverpách a v celom okolí neexistoval jediný holubník kde by neboli zastúpené holuby Ulens . Taktiež  tomu bolo s kmeňom Van Schinge , Vekeman atď. Chovateľ Soffles choval a šľachtil holuby Van Schinge , holuby Janssens, Gigot a celá rada ďalších  kmeňov pochádzala priamo  či nepriamo od Ulensa. Veľký chovateľ Swiggers ďakoval za dlhoročné úspechy kmeňu WEGGE. Tento chovateľ dostal svoje prvé holuby od lekárnika Schawyeka a od učiteľa  De Vembré. Všetci vtedajší významný chovatelia, až na malé výnimky krížili medzi sebou holuby Ulens, Pittevil, Soffles , Gits, Vekeman a iné. Dbali na to, aby  novo vzniknuté jedince si zachovali typ ich predkov.

      LUTYŠSKY typ holubov vznikol údajné z holubov  menom Frille back , ktorí bol krížený s holubmi menom Camus. Tento kmeň holubov choval chovateľ menom HANSENE. Holuby FABRY   pochádzali väčšinou z holubov Hansene. Išlo čisto o lutyšský kmeň holubov , ktorý bol neskoršie taktiež krížený s holubmi antverpského  typu. V kolíske poštového holubárstva v Belgicku boli v tom  .čase  dve veľké centra , kde  sa šľachtili poštové holuby. Jedno centrum v Antverpách kde vnikol holub antverpský, druhé centrum v Lutychu a Verviersku , kde vznikol holub vervierský . Vzájomným „prekrížením“ oboch typov vznikol dnešný jednotný typ poštového holuba. Chovatelia v Belgicku neustále zušľachťovali a navzájom kombinovali svoje najlepšie kusy, s nimi pretekali, na nich prevádzali dokonalú selekciu. Popredný chovatelia si navzájom vymieňali tie najlepšie kusy resp. ich potomkov.  Dosahovali s nimi dobré športové výsledky a tak dostavali osvedčené kmene mená úspešných chovateľov. Hovorilo sa napr. o kmeni Bricoux, Tremery, Van der Espt, Fabry, Sion, Hantges a iné.  Neskoršie vznikali kmene ako Gorin, Stichelbaut, Vereecke, a iné. Dnešné typy poštových holubov sa vyznačujú dokonale ustálenými vlohami a vlastnosťami a tieto prenášajú na svoje potomstvo. Z hľadiska chovateľského ide už o plemeno s ustálenou dedičnosťou, kde zafarbeniu sa nepripisuje  žiadna  významná  úloha.

            V novodobých vojnách už používali Belgičanmi vyšľachtených poštových holubov k spravodajským účelom.

            Poštové holuby ako prvé priniesli správu o výsledku bitky  u  Waterloo ( o tri dni skôr, ako anglická  vláda oficiálnu správu ). V roku 1870 – 71 , v čase Francúzsko – Nemeckej vojny, boli z obkľúčeného Paríža vyvezené balónmi poštové holuby, po ktorých sa neskôr posielali správy do obliehaného mesta.

            V Rakúsko – Uhorskej armáde oficiálne používali poštové holuby prvýkrát v roku 1849 pri útoku na Benátky.

            V Európe bolo prvým štátom Nemecko , ktoré zorganizovalo používanie poštových holubov z hľadiska vojenského spravodajstva a ktoré tento systém zaviedlo ako u pozemného vojska,  tak aj u námorných síl. Tohto príkladu nasledovali aj ostatné krajiny.                                                                           

                                                                                                                                                                                                        Zdroj: Internet